Ján Miškovič, fotograf, ktorý sa nepozerá

Keď radi fotografujete športovú reportáž, je možné, že ste už stretli fotografa, ktorému nevidíte oči pre hrubé „popolníky“, ako on sám nazýva svoje okuliare. 🙂 Všade, kde sa Ján Miškovič objaví, púta pozornosť -108 dioptrickými okuliarmi, ale hlavne veselou náladou, optimistickým pohľadom na svet a energickým zjavom. Pri nehode na pretekoch motorových lodí sa mu popri iných zraneniach utrhla sietnica v očiach a po mnohých ďalších komplikáciách nosí charakteristické okuliare. Keď príde reč na fotografovanie a ostrosť fotografií, s nadhľadom sa zabáva na sebe samom i na iných, len chvíľami zvážnie a povie: „Vy všetci máte jednu výhodu, vidíte…“  Napriek svojmu hendikepu získal viacero ocenení vo fotografii.

Vyštudovaný stavbár, modelár, milovník vody a rýchlych lodí, tréner i manažér Mariána Junga, niekoľkonásobného majstra sveta i Európy vo vodnom motorizme. Profesionálny fotograf ocenený titulom AFIAP od Svetovej federácie umeleckej fotografie a QEP od Európskej federácie profesionálnych fotografov.

S Jankom Miškovičom sme sa stretli v jeho milovanej Banskej Bystrici. Sadli sme si do malej kaviarne a objednali zázvorový čaj. Spoznali sme sa už dávnejšie, v Asociácii profesionálnych fotografov SR, no dlhšie sme sa nevideli. Čo ma na Banskobystrických fotografoch vždy fascinovalo, je ich úprimnosť a srdečnosť. Zvítali sme sa ako dávni kamaráti.

Interview

Veľmi sa teším z milého privítania, vždy obdivujem srdečnosť a otvorenosť miestnych fotografov.

Áno, my v Banskej Bystrici vychádzame navzájom veľmi dobre. Nezávidíme si, skôr si dohadzujeme džoby navzájom podľa toho, čo kto fotografuje. Aj minule som sa stretol s fotografom od nás, ktorý sa presťahoval do Bratislavy a už sa tak trochu stránil. Tak mu hovorím, a ty čo si sa s koňom zrazil? Ešte si len chvíľu v Bratislave a už ma ani nepozdravíš? Nič v zlom, len sa mi zdá, že je v hlavnom meste priveľa fotografov, vzniká tam väčšie napätie a konkurencia, čo priateľským vzťahom medzi fotografmi neprospieva. 🙂

Janko, toho roku osláviš okrúhle 60-tiny. Počas svojej fotografickej kariéry si sa venoval hlavne reportáži a športu, ja som sa ale dopočul, že si športoval aj profesionálne.

 Áno, bol som modelárom i pretekárom na rýchlych motorových člnoch. Pretekal som od roku 1997 až do roku 2001, kedy sa mi stala nehoda. Moju loď prešiel neskorší majster sveta. Jednoducho nevybral zákrutu. Vtedy sa to všetko s mojim zdravím a hlavne zrakom začalo komplikovať. Nosím -108 dioptrické okuliare. Ale dá sa opatrne všetko, ako vidíš, aj šoférujem aj fotografujem. Teraz sa už venujem iba Mariánovi Jungovi, s ktorým sme už 10 krát obhájili titul majstra Európy a 6-krát majstra sveta. Obnáša to veľa energie, cestovania, ale aj zážitkov a dobrodružstiev. Mám licenciu na tieto podujatia, ako máloktorý fotograf a preto sa viem dostať aj na miesta, kde sa iným dostáva len veľmi ťažko alebo vôbec. Môžem fotografovať z člna, ak je k dispozícii, tak aj z vrtuľníka. Snažím sa tak vymýšľať stále niečo nové. V prvých kolách si urobím povinnosť, aby som mal všetky potrebné zábery a potom sa už iba hrám. A fotoaparáty sú moje hračky. 🙂

Ako naozaj vidíš? Ako sa ti pozerá do hľadáčika fotoaparátu? Takú korekciu dioptrií v hľadáčiku ešte nevymysleli…

Ani nevymyslia. No ja sa do hľadáčika nepozerám, nedokážem to pre špeciálne okuliare, ktoré nosím. Fotka mi vzniká v hlave. Pozerám sa ponad fotoaparát a viem zo skúsenosti zarámovať fotografiu. Mnohoročnou praxou a vďaka technológiám, ktoré Nikon fotoaparáty využívajú, to dokážem. Mám samozrejme slušný odpad, ale dnes ho má každý. 🙂 V princípe ale platí, že výsledok vidím až doma v počítači, kde si nasadím iné špeciálne okuliare, ktoré používam pri úpravách fotografií.

Keď si predstavím, že fotografuješ ohniskami od 14mm do 800mm, pripadá mi to nemožné. Vedel by som si predstaviť niekoho fotografovať takýmto spôsobom s jedným pevným ohniskom na záber ktorého si fotograf po čase zvykne.

Nechcem to zjednodušovať známym výrokom, že keď človek chce, zvládne všetko, ale dennodennou snahou sa viem k niečomu dopracovať. S pokrokom technológií sa vylepšujú aj moje fotografie.

Myslím si, že práve vo fotografii športu a športovej reportáže digitálna fotografia spôsobila výrazný posun v efektivite i kvalite. Ako fotograf, ktorý veľkú časť kariéry fotografoval na film, súhlasíš s tým, alebo si tak trochu staromilec a je ti za filmom smutno?

Každý z nás pocíti určitú nostalgiu za minulosťou, keď sme začínali s niečím, čo nás chytilo na celý život. Dodnes si pamätám na soboty, kedy bolo vyhlásené embargo na kúpeľňu. Väčšina ľudí sa v sobotu kúpala, no my sme vyvolávali fotografie. 🙂 Aj ja som si niektoré staré filmové fotoaparáty nechal na pamiatku, prvý Ljubitel či Pentacon Six, ale zároveň vidím, ako moderné technológie obrovsky prispeli k rýchlosti a efektivite reportážnej a športovej fotografie. Ja zastávam názor, že kto prvý dáva, dvakrát dáva. Preto je rýchlosť v spravodajstve a novinárčine dôležitá. No a rýchle a presné zaostrovanie a snímanie umožňujú aj mne s mojim hendikepom úspešne fotografovať. Keď som po revolúcii kúpil svoj prvý Nikon, už som ho neopustil a mal som všetky modely od filmových prístrojov F60, F70, F90, F100 či F5 až po najnovšie modely profi zrkadloviek D3s, D4s. A som zvedavý na nový Nikon D5, určite mi daj vedieť, keď ho budeš testovať. 🙂 Zaujal ma aj novo ohlásený kompakt Nikon DL18-50.

Tak to máš pravdu, pre svoje street a dokumentárne fotografie taktiež hľadám malý fotoaparát so širokouhlým svetelným objektívom a DL18-50 sa už neviem dočkať. 🙂 Pri pohľade na tvoje portfólio je vidieť, že máš extrémne široký záber. Čo fotíš najradšej?

Z vody dostávam neskutočnú energiu. Na vode sa cítim najlepšie. Preto mojou srdcovkou sú vodné športy. Mám ale rád aj zimné športy – psie záprahy alebo preteky krnačiek. Práve sme sa vrátili zo Švajčiarskeho Braunwaldu, kde som bol opäť dokumentovať toto zaujímavé divadlo, ktoré pochádza pôvodne z Nemecka. Ale dnes, aby sa fotograf uživil musí často robiť aj žáner, ktorý mu až tak neimponuje.

Si známy aj tým, že organizuješ alebo sa spolupodieľaš na organizácii charitatívnych akcií. Minulý rok ste s Úniou nevidiacich zorganizovali už dvanásty ročník výstavy Cesta svetla. O čo ide v tomto projekte?

 Je to súťaž o živote a zo života zrakovo postihnutých ľudí, ale je otvorená pre všetkých fotografov, ktorí chcú nafotiť túto tému. Je zaujímavé, že posledné roky to vyhrávajú „zrakáči“. Chystáme aj projekt s kolegami z V4, kde by sme chceli získať podporu na podobný projekt pre zrakovo postihnutých ľudí. Z viacerých súťaží alebo aktivít už viem, že aj týmto spôsobom vznikajú krásne fotografie. Odpad je samozrejme veľký, ale vždy sa nájde veľa vynikajúcich fotografií na krásne výstavy, ktoré obdivuje široká verejnosť.

Je to vlastne ani nie tak obohatenie pre samotných slabozrakých či nevidiacich, keďže oni výsledok nevidia, ale pre ostatných, však?

Áno, pekne si to povedal, niekedy ostaneme naozaj užasnutí. Je to dobré aj pre vzájomnú komunikáciu medzi vidiacim, ktorý pri fotení sprevádza nevidiaceho a popisuje mu situáciu. Slúži to aj nám, ktorí sa fotkou živíme, aby sme si niektoré veci uvedomili a vážili si ich viac.

Môžeš povedať, že si stále nadšený fotografiou? Napriek tomu, že sa živíš fotografovaním a fotografuješ komerčne, je to stále to, čo ťa napĺňa? Alebo je to každodenná „morda“, ako to niektorí fotografi popisujú od času, kedy fotka začala byť pre nich prácou?

Mňa to stále baví. Už som viackrát povedal, že ja sa s fotografiou hrám. Tak to vnímam, tak som nastavený a hra nás neomrzí, práca možno áno. Mal som šťastie v živote, že sa mi zdá hrou každá činnosť, ktorú robím. Aj vďaka tomu som získal nadhľad nad svojimi problémami so zrakom aj nad životnými situáciami, ktoré by inak boli ťažko zvládnuteľné. Takže nie, fotka pre mňa určite nie je „morda“, hrám sa ňou. 🙂

Čo ťa v živote baví, pri čom relaxuješ?

Pri vode! (smiech) Ale milujem aj jazz. To je nádherná hudba, ktorú rád počúvam a fotografujem koncerty. Ale pri nej sa mi často stáva, že sa zabudnem a uniknem z reality. Som úplne mimo. Potom do mňa kolegovia štuchnú, aby som fotil. 🙂 No a ako spoločenský tvor, milujem čas strávený s dobrou partiou ľudí.

Máš nejakú historku, ktorá ťa dodnes pobaví?

Takmer ku každej fotografii existuje príbeh. Spomínam si, keď sme boli fotografovať preteky lodí na Floride. Všade ma už dlhší prenasledoval jeden Angličan, ktorý chodieval za mnou a fotil z uhlov, ktoré som si našiel. Chcem mať originálny záber z pretekov a tak si hľadám originálnu pozíciu. No vždy, keď som zmizol, aby som si našiel nový pohľad, o pár minút sa za mnou zjavil on a radostne sa škeril, že ma našiel. Pomyslel som si, že s ním vybehnem a vliezol som aj s drahou technikou takmer po plecia do vody, keď tu počujem kričať domácich z brehu „gátor, gátor…“ Pri honbe za originálnym záberom som tomu nevenoval pozornosť, až kým ma nezdrapili a nevytiahli z vody. Až potom som pochopil, že volali „aligátor, aligátor…“. Neveril som tom, lebo jazero vyzeralo byť bez života. Len čo preteky skončili, aligátory, ktoré sa držali na dne pre vibrácie a hluk, vyplávali na hladinu. Bolo ich plné jazero a naozaj hrozilo, že vo vode by som mohol prísť k stretu s vyrušeným nahnevaným aligátorom.

Inú spomienku nie až tak veselú, mám aj na presun lodí prepravnou službou. Lode sme naložili a zapečatili do kontajnera. Do spodnej lode som uložil aj svoju fototechniku vrátane drahého 800mm objektívu. Nemilo sme boli prekvapení, keď sme zistili, že kontajner sa prepravcovi pravdepodobne prevrhol a boli nielen poškodené lode, ale aj rozbitý môj jediný teleobjektív, ktorý som si na tento pretek vzal. Nastalo horúčkovité zháňanie náhrady. Nikon vtedy pustil do predaja Nikkor AF-S 200-400 f/4 VR, na ktorý padla voľba. Po mnohých pokusoch a márnej návšteve BH Photovideo, ktoré bolo zavreté pre židovské sviatky, som nechal zálohu v malom arabskom obchodíku s fototechnikou. S obavou som na ďalší deň prišiel s kamarátom do obchodu, či som neurobil chybu a či budú arabskí obchodníci schopní pozháňať originálny objektív. Keď som videl, ako nesú veľkú originálnu krabicu, vydýchol som si. Je to dodnes jeden z mojich najobľúbenejších objektívov.

Čo ťa vie nahnevať?

Kradnutie fotografií médiami bez snahy o odplatu, dokonca uvedenia autora. Niekedy redaktori alebo grafici jednoducho stiahnu fotografie zo stránky a ako autora napíšu Zdroj: internet. Tak to ma naozaj vie vytočiť. Niektoré média to robia bezočivo opakovane.

Čo chystáš na rok 2016?

Chystám k svojim okrúhlinám výročnú výstavu v pamätníku SNP. Bude to jubilejný športový výber. Je pripravená už aj výstava v Divíne. No a začína nám pomaly pretekárska sezóna. To znamená cestovanie, pretekanie a fotenie od mája s prestávkami až do septembra. Pokračujem aj v zbierke svojich fotografií podpísaných osobnosťami, ktoré som fotografoval. Mám ich už asi 900.

Akú fotografiu si z nich si najviac ceníš?

Asi je to fotka pápeža Jána Pavla II z návštevy Slovenska v Banskej Bystrici. Fotografovali sme všetci fotografi z jedného miesta a fotili sme všetci rovnaké zábery. Vtedy bol už ťažko chorý a väčšinu času mal tvár zaborenú v dlaniach, alebo nebolo vhodné ho fotografovať. Po nejakom čase sa nám podarilo presvedčiť Švajčiarsku gardu, aby nás pustila po malých skupinkách fotografovať z druhej strany. Mal som so sebou 800mm objektív a pri odchode z daného miesta som sa stále cez rameno pozeral, či pápež nezmenil polohu rúk alebo výraz. V jednej chvíli zopäl ruky na pár sekúnd, ktoré sa mi podarilo využiť. Vznikla z toho dojímavá fotografia, ktorá mi pripravila milé prekvapenie. Hneď po návšteve pápeža som letel do Ameriky na jedno športové podujatie. Fotky som nechal urobiť v minilabe a keď som sa vrátil, chalani z minilabu mi vravia, že mám u nich odložené peniaze. Aké peniaze? Čo ste robili? My sme predávali tvoju fotku. Z tejto fotky sa predalo za ten čas takmer 3500 kusov. Nakoniec mi ju podpísal aj pápež a jedna kópia skončila vo Vatikáne a jedna v jeho rodných Wadoviciach. Stretnutie s ním na mňa celkovo silne zapôsobilo. Mal neuveriteľnú charizmu.

Si alebo bol si členom rôznych fotografických asociácií a združení. Dáva ti to nejakú pridanú hodnotu? Pomáha ti to ako fotografovi?

Nemyslím si. Čo má v zahraničí nejakú hodnotu je ocenenie Európskej federácie profesionálnych fotografov QEP (Qualified European Photographer). To v Európe posúva fotografa do lepšej pozície aj čo sa týka ocenenia jeho práce.

Čo by si povedal na margo dnešných trendov vo fotke, alebo mladým, ktorí chcú fotiť športovú reportáž?

Fotka športu by mala mať pohyb. Nemusí byť stále všetko ostré. Dopĺňajte série záberov aj pohybovo zaujímavými fotografiami. Fotky z rally, kde je v obraze všetko ostré vyzerajú ako fotky z autobazáru. Podobné je aj fotiť jazz bez pohybu a emócie. Dnešná prehnaná honba za ostrosťou síce má za následok technicky dokonalejšie fotky, ale sú chladnejšie, chýba im život. A odkazujem všetkým, aby sme sa spoločne hrali fotografiou, aby nás nadšenie pre ňu nikdy neopustilo.

Janko, prajem ti všetko dobré do ďalšieho života, osobného i fotografického. Ďakujem za príjemne strávený čas a za všetkých čitateľov nikonblog.site za inšpiratívne rozprávanie a kus srdca, ktoré si v ňom nechal.