Bol december a do Brna smerovali ašpiranti na finálové umiestnenie v Nikon kalendári. Vonku poletoval sneh a so začiatkom slávnostného vyhlásenia výsledkov sa stupňovalo napätie. Dojímavá správa o tom, že je to už naposledy, čo sa pri tejto udalosti stretávame, umocnila túžby semifinalistov byť súčasťou posledného vydania Nikon kalendára. Od týchto napínavých momentov ubehlo už pol roka a na Nikon kalendári, ktorý visí v mojej pracovni, som už päťkrát prevrátil list. Vystriedali sa v ňom doteraz mne už známe aj neznáme mená. Autorov, ktorí boli úspešní v posledných dvoch-troch ročníkoch, som buď ja alebo Petr z českého Nikonblogu vyspovedal. Zostalo nám ešte niekoľko fotografov, od ktorých sa radi dozvieme niečo viac…
K dvanástke úspešných fotografov sa v chladný decembrový večer pridal aj Peter Čech s fotografiou Pozdrav slunci. Most, rieka, slnko predierajúce sa cez hmlu ustupujúcu jeho zubatým jesenným lúčom. Labuť vystierajúca krídla v ústrety slnku, ktoré čoskoro oteplí chladný vzduch a prinesie svetlo.
Peter Čech je pôvodom Slovák, ale už niekoľko rokov žije v Prahe. Zdá sa, že táto nádherná historická metropola sa stala pre Petra (zatiaľ) nevyčerpateľnou inšpiráciou, motívom a kulisou jeho fotografií. Na miesta sa pravidelne vracia, aby sa dočkal záberu, s ktorým bude naozaj spokojný. Vo svojej rôznorodosti mu Praha ponúka „neokukné“ pohľady aj kúsok prírody v meste.
Rozhovor s Petrom Čechom
Peter, patríte k Slovákom, ktorých zlákala Praha. Odkiaľ pochádzate? Ako dlho ste už v Prahe? Prečo ste sa rozhodli pre život v tomto meste?
Pochádzam zo slobodného kráľovského mesta Skalica. Mesto je na okraji Záhoria obklopené prírodou a riekou Moravou. Keď som sa pre Prahu rozhodoval, tak som nemal ani páru, ako môže byť Praha krásna, pretože som ju vtedy poznal ako väčšina turistov. To, že je právom Praha jedno z najkrajších miest na svete, sa snažím dokazovať vo svojich fotografiách pravidelne. A nie je to len jej historické centrum. Nakoľko odmalička bola okolo mňa príroda a voda, tak Praha ma pritiahla práve preto, že má veľmi veľa zelene a rieku Vltavu, bez týchto dvoch vecí si neviem predstaviť moju existenciu.
Boli krásy Prahy dôvodom, prečo ste začali fotiť?
Nie, od mala som sa venoval kresbe respektíve maľovaniu, ale to si muselo dať prestávku pre štúdium na strednej škole na priemyslovke na Myjave a Materiálovotechnologickej fakulte v Trnave.
Všetko začalo presne 13.7.2005, keď som si kúpil prvý foťák Kodak Easyshare z740, ktorý mal „až“ 5Mpx , teraz mám Nikon D850 s 46Mpx, čo je trošku rozdiel :-). Potom nasledoval ešte jeden kompakt Panasonic Lumix FZ50, ktorý už mal ale veľmi podobnú ergonómiu ovládania ako zrkadlovka. Zrkadlovky vtedy nemali takú obrovskú reklamu ako dnes a do kompaktu som dal pred časom 50 000,- Sk. Za to by som dnes mal veľmi slušnú zrkadlovku. Ako išiel čas, moja túžba po dokonalých ostrých fotografiách sa stupňovala a vo februári 2009 som naskočil hneď na prvý fullframe Nikon D700. Prečo rovno fullframe a nie crop faktor? Pretože som nechcel robiť kompromisy….Ďalšie 3-4 roky som sa pohrával s architektúrou Skalice a prírodou v okolí, ale zastavil som sa….chýbala inšpirácia a po ťažkom rozhodovaní som ukončil všetko a odsťahoval sa do Prahy.
Rád sa vraciate na Slovensko? Ktoré miesta ste si tu obľúbili?
Samozrejme, snažím sa pravidelne navštevovať rodinu v Skalici, ale popri nej až po odsťahovaní do Prahy, som spoznal čaro Tatier. 😀 V Tatrách som strávil zatiaľ štyri letá. Ak trochu pouvažujete, tak sa dá nájsť veľa pekných trás bez davov turistov, len treba chcieť. Vlani som mal to šťastie prespať na Lomnickom štíte. Bola to naozaj paráda, aj keď polovicu noci riadne fučalo. Nie som extra veľký horal, ani horolezec. Na začiatku človek nebalí do ruksaku hovadiny a časom prídete na to, že na ťažkú túru stačí aj jeden objektív a nie tri. 🙂 Najobľúbenejší na ťažké výlety mám Nikkor 16-35 mm f/4. Jeho nasledovník Z14-30 mm f/4 sa veľmi vydaril , šedý filter môžete nasadiť už na 14 mm!
Aké boli vaše začiatky? Mali ste nejakého učiteľa, alebo ste sa učili (a možno stále učíte:) na vlastných chybách?
Nemal som žiadneho učiteľa, všetko samoštúdium, občas nejaký workshop a tisíce hodín samoštúdia vo Photoshope a počas fotenia. Aktuálne zbieram informácie ohľadne fotenia nočnej oblohy pomocou paralaktickej montáže skywatcher mini, až na tie Starlinky od Elona ach….
Po tom, čo som si pozrel vašu webstránku www.petercech.com, je mi jasné, že fotenie mesta a špeciálne Prahy v rôznych ročných obdobiach a svetelných podmienkach vás fascinuje. Ako to robíte? Máte vyhliadnuté pohľady a pravidelne sa vraciate na tie isté miesta?
Áno aj nie. Samozrejme na labuť som čakal rok, než začali hmly. Potom som tri dni po sebe chodil a sledoval, kedy budú vhodné podmienky a hypnotizoval labuť, aby robila presne, čo chcem. 😀
Je to od situácie k situácii, niekedy ide človek presne na svoje miesto. Občas ale aj pri obyčajnej prechádzke so šancou na dobré mračná sa situácia sama zvrtne a naskytne sa neskutočné divadlo. Jednoducho musíte mať niekedy len šťastie. Peklo nad Prahou nemohol plánovať nikto, pretože 19.00 bola úplne jasná obloha a 19.15 začali prilietať prvé mračná a 19.35 začalo veľkolepé divadlo.
Ste “verný” iba Prahe, alebo navštevujete aj iné mestá s túžbou priniesť si z nich pekné fotografie?
No vlani som bol v Českom Krumlove, ale Praha nastavila latku u mňa riadne vysoko. Po 6 rokoch sústredenia sa hlavne na mesto, chcem spoznávať aj iné mestá, ale sa aj viacej realizovať pri fotení v prírode a najmä hviezd. Fotenie miest teraz veľmi nevyhľadávam.
Je mesto alebo miesto, ktoré ešte len túžite nafotiť, ale nikdy ste v ňom neboli?
Myslím, že skúsení fotografi, čo pozerajú aj srdcom, dobre vedia, že často aj cesta je cieľ… Tých miest je veľa – rakúske a švajčiarske Alpy, časom možno Nórsko a Island, uvidíme. Nemám žiadny kalendár cestovania spracovaný. Aspoň čiastočné základy zimnej turistiky mi dali Jizerské hory. Hlavný vrchol Ještěd má len 1012 m, čo je ešte o 300m nižšie ako Hrebienok v Tatrách :-). V zime tam každý druhý deň fúka extrémne ľadový vietor. Keď máte v tom vetre čakať hodinu na západ, tak nestačí len termotričko. Časom som doplnil výbavu a teraz si západy v mraze užívam.
Väčšina fotografií, ktoré som od vás videl, boli farebné, ale máte aj sériu čiernobielych snímok. Od čoho záleží, či sa rozhodnete ponechať farbu, alebo zmeníte realitu na čiernobielu?
Väčšina fotografií potrebuje svoj čas a tie najlepšie musia dozrieť ako víno. Väčšinou nemám naplánované, ktoré budú čiernobiele. Milujem farby a čiernobiele nerobím často, ale sú špecifické fotografie, ktoré farby nepotrebujú a stačí im čiernobiela.
Ako spracovávate fotografie. Zaberie vám to veľa času?
Môj hlavný nástroj je Adobe Lightroom na základné spájanie panorám v .tiff súbore a následné spracovanie v Adobe Photoshop CC. Na jednoduchšie fotografie stačí pár minút , ale tie najlepšie upravujem postupne niekoľko dní až týždňov, až kým som maximálne spokojný.
Niekoľkokrát ste sa s úspechom zúčastnili fotografických súťaží. Kedy ste nabrali odvahu zúčastniť sa prvej súťaže?
Ja som dosť súťaživý, takže nemal som problém súťažiť hneď od začiatku. 🙂 Nechcem začiatočníkov odradiť, chce to na sebe pracovať stovky až tisíce hodín podľa talentu, aký dostali do vienka. Niekto dosiahne významné úspechy po 2-3 rokoch fotenia a niekto po 13-tich ako ja. 😀 Na rovinu – je veľmi veľa svetových súťaží, kde síce je uvedené, že ste v amatérskej kategórii, ale musíte mať úroveň profesionála, aby ste uspeli.
Ktorý úspech je pre vás osobne najvýznamnejší, najväčšou odmenou za vašu snahu?
Tých je viacero, ale akékoľvek ceny postupne upadnú do zabudnutia, ale fotografie zostanú. Môj najcennejší kúsok je zatiaľ fotografia Pozdrav slunci, pretože som si na ňu riadne dlho počkal, ale mal aj veľké šťastie, aby vôbec vznikla. Po necelých dvoch rokoch sa sám seba pýtam, ako to že som mal takú drzosť si to vymyslieť, veď je to takmer nereálne!
Motivujú vás úspechy k ďalšej práci, prípadne prekonávaniu náročnejších podmienok?
Myslím, že väčšina fotografov, ktorí postupne investujú do fotoaparátu hodnotu dobrého ojazdeného auta, nepohrdnú cenami z rôznych súťaží a pracovnými zákazkami. To je zrkadlo toho, či to vôbec robí dobre. Chce to veľmi veľkú dávku sebakritiky a je dobré mať pár priateľov, ktorí vám povedia vždy pravdu, čo si myslia o vašich fotografiách. Nie je možné byť vždy dostatočne sebakritický. Ako som už spomenul, tie najlepšie fotografie musia dozrieť ako víno.
Dostali ste sa medzi 12 finalistov Nikon kalendára 2020. Bolo to prvýkrát (a bohužiaľ zároveň poslednýkrát), čo ste poslali fotografiu do tejto súťaže, alebo ste sa zúčastnili už aj skôr?
Zúčastnil som sa deviatich predchádzajúcich ročníkov a do finále som sa dostal až v poslednom ročníku, no som tvrdohlavý asi dosť, nie? 🙂
Ako vznikla finálová fotografia Pozdrav slnku?
Všetko začalo tým, keď som po prvýkrát videl neskutočný východ slnka cez hmlu nad Vyšehradom. Okolo sa pohybovali labute, ale vtedy som sa sústredil len na architektúru mosta. Občas som fotografoval labute s roztiahnutými krídlami, ale nemalo to tu správnu šťavu.
Tie správne hmly so slnkom sú posledné roky len na jeseň, preto čakanie trvalo takmer rok. Ten osudový týždeň boli hmly od pondelka do stredy, ale až na tretí deň bola presne taká, ako mala byť – za mostom a nie pred ním. To osudové ráno bolo chladné, labute mali pol hodinu meškanie s hygienou, ale keď som zazrel modrú oblohu nad sebou, tak som tušil, že dnes by to mohlo vyjsť. Labute sa pomaly rozpŕchli každá na svoje miesto, jednu som si vytipoval a čakal asi 20 minút, kedy konečne skončí a roztiahne krídla. Počas čakania sa hmla menila každú chvíľu, a tak som niekoľkokrát za minútu urobil testovaciu expozíciu. Všetko som chcel zachytiť na jednu fotografiu bez fotomontáže, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Zachytiť slnko cez hmlu tak, aby všetko bolo svetlé a tmavé tak akurát, je asi to najťažšie svetlo, aké poznám. Výsledná fotografia je z jedného raw-u, žiadna fotomontáž. Asi aj preto vyhrala kategóriu Vtáci v Nature photographer of the year v Holandsku v novembri 2019. Fotil som Nikonom D850 s objektívom Nikkor 24-70 mm f/2,8.
Keď nastal ten osudový okamih, trvalo to asi 1,5 sekundy, ale keď som videl na displeji, že mám čo som chcel, tak som mal niekoľko hodín radosť, ako by som vyhral v športke veľkú sumu 🙂 Je to pre mňa jedna z najťažších fotografií Prahy, pretože nestačí len sledovať počasie, ale okrem vedomostí o fotení potrebujete aj veľkú dávku šťastia spolupracujúcej prírody. Pre zaujímavosť to slnko v danom mieste je cca 15-20 minút, okolo neho pláva postupne hmla, ktorá sa stráca a napasovať do toho ešte rozťahujúcu sa labuť bola veľmi drzá predstava, ktorá vyšla. Čím tu fotografiu mám dlhšie, tým si ju viac vážim.
Čo je vaša fotografická srdcovka je jasné, fotíte aj iné žánre ako architektúru mesta?
Mesto fotím často, pretože v ňom žijem, ale snažím sa to postupne striedať s prírodou. Nie som len mestský typ človeka. Samozrejme občas je treba nafotiť aj nejaký portrét alebo svadbu, ale nevyhľadávam to aktívne, odporúčam prečítať kapitolu zo života fotografa Petra Juračku Prečo nefotím svadby a pochopíte ma. 🙂
Venujete sa fotografovaniu ako svojej hlavnej profesii? Ak nie plánujete v budúcnosti?
18 rokov sa živím ako konštruktér, posledné tri roky som konštruktér vlakov a chcem v tom ešte nejaký čas pokračovať. Predstaviť si to viem, ale po pravde ak by som aspoň polovicu či 2/3 času nemohol fotiť čo mám rád a išlo by len o zákazkové fotenie, postupne by sa vytratila tá vášeň, pre ktorú fotografi vlastne začínajú. Bola by to zase len práca, ktorá živí a to nedopustím.
Investoval som do fotenia veľa peňazí v túžbe po dokonalých fotografiách, ale tie najlepšie fotografie potrebujú svoj čas a musia dozrieť a nechcem robiť len sériovú výrobu stoviek fotografií . Takmer všetko, čo sa stane okolo nás, má svoj význam a skoro vždy sa stane v ten správny čas.
Fotografiu “Pozdrav slunci” ste nafotili D850. Máte ju stále? Prečo ste sa rozhodli pre tento model? Splnil vaše očakávania?
Aktuálne vlastním telá D850 a D810a na astrofografiu a zároveň aj ako záložné telo. Asi sa pýtate či astrofoťák môže fotiť všetko, na čo sme zvyknutí, áno môže. Nemám žiadne obmedzenia, len počas západu či východu slnka sú fotografie viac červené, čo sa dá z raw-u zredukovať. Váhal som dosť nad kúpou D850, pretože som vlastnil už D810, ale nakoľko občas fotografujem nejaké akcie, tak som chcel mať za každú cenu 2 profi telá, a preto som sa rozhodol pre D850. Vo svojej práci občas potrebujem robiť väčšie orezy a na rovinu – zo 46Mpx aj keď orežeme polovicu , stále máme úctihodných 23Mpx, čo bohate stačí na A3+. Som z D850 maximálne spokojný po všetkých stránkach, pretože mi dáva takmer neobmedzené možnosti počas fotografovania v rýchlosti a dynamickom rozsahu a za to som vďačný. Testoval som aj Nikon Z 6 a Z 7, ktoré majú tiež svoje kvality a nižšiu hmotnosť, ale zatiaľ ostávam verný optickému hľadáčiku. Nakoľko takmer každý profesionál potrebuje na svoju prácu 2 telá pre rýchlu výmenu, pretože niekedy nie je čas meniť objektívy, skôr či neskôr by bola fajn Z 7 či jej nástupca, ale to je zatiaľ je to v budúcnosti. Samozrejme sa nedá prehliadnuť, ak si na turistiku zoberiem D810a +Nikkor 16-35 mm f/4 + Nikkor 24-70 mm f/2.8 máme váhu cca 2,8kg, ale ak zoberieme Z 7 + z 14-30mm f/4+ z 24-70 mm f/4 dostávame sa do 1.5kg. Na veľmi ťažkých výletoch oceníte každý kilogram, ktorý so sebou nenesiete. 🙂
Fotíte architektúru, takže vaša zbierka objektívov bude zložená asi zväčša zo širokých ohnísk. Aké máte objektívy a ktorý z nich najčastejšie a najradšej používate?
Nakoľko nie som rád obmedzovaný, postupne som obstaral objektívy od 14mm po 400mm. Mám Nikkor 16-35 mm f/4, AF-S Nikkor 24-70 mm f/2,8 E ED VR , Nikkor 85 mm f/1,8, Nikkor 50 mm f/1.8, AF-S NIKKOR 70-200mm f/2.8 E FL ED VR, Nikkor 80-400 mm f/4,5-5,6 .
Frekvenciu používania ťažko definovať, lebo veľmi záleží, či idem na ľahký alebo ťažký výlet. Na ťažký výlet zoberiem len Nikkor 16-35 mm f/4, prípadne Nikkor 24-70 mm f/2.8. Po meste sa pohybujem takmer vždy od 14-16 mm po 200 mm až 400mm. Asi sa niekto pýta prečo vlastním 70-200 mm a aj 80-400 mm, ale 80-400 mm mám od roku 2009 a rýchlosť a ostrosť s najnovšou 70-200 mm sa porovnať nedá. Okrem toho, že 70-200 mm je veľmi rýchla, je aj neuveriteľne ostrá.
Peter ďakujem za rozhovor a prajem veľa trpezlivosti a aj naďalej kopec elánu do fotenia. Nech sa vám darí!
